„Posaď sa!“
Nie, nemusíš sa nikam ponáhľať, nič plniť, len sa posaď. Pri každodennom: „musíš, nesmieš, vybav to, či ono, buď tam o….“, Ti chcem darovať chvíľu pokoja. Len seď a dívaj sa.
Všimni si ľudí čo idú okolo. Každý jeden má svoj, jedinečný životný príbeh. Svoje radosti, starosti, problémy a úlohy-tak ako ty. Väčšinu z nich dnes vidíš jediný krát v tvojom živote. Viac ich nestretneš. Chceš im niečo darovať? Možno len úsmev, či len v duchu – popriať im šťastie, máš nespočetné množstvo možností,… ak chceš.
„Počúvaj!“
Zavri oči a zo všedného každodenného hluku, ponor sa hlboko do ticha. Až tam budeš počuť, to čo si už dávno nepočul. Každú chvíľu prehlušíš ticho, aby si ho nepočul, aby ťa tie myšlienky neotravovali, prekrývaš ich hudbou, rozhovorom, zhonom. Pretíš ten hluk. A objavíš veľa nového, alebo len dávno zabudnutého….. po-čú-vaj…
„Choď!“
Nevyháňam ťa, ale áno môžeš ísť, aby si sa sem mohol vrátiť, vždy keď budeš chcieť. Aby si mohol vykročiť za ľuďmi, ktorých poznáš, stretávaš a obdarovať ich, ukázať im, že napriek tomu, že sú v tvojom živote krátko, alebo dlho, sú Ti vzácni.
Aby si mohol vykročiť za plánmi, ktoré si už dávno v sebe prehlušil. A možno objavíš veci o ktorých si ani nesníval.
A nezabudni, nájdeš ma všade vôkol seba, len sa obzri…a pokojne „sa vráť!“
Tvoja Lavička Pokoja
Celá debata | RSS tejto debaty